a tribute to Jim Morrison and The Doors

Prvý album (1967) vyšiel pod jednoduchým názvom The Doors. Obsahoval neskrátené verzie pesničiek The End a Light My Fire, ale nachádzali sa na ňom aj hity ako napríklad Break On Through, Alabama Song a Crystal Ship. The Doors sa stávali čoraz známejšimi a Morrison prekračoval medze slušnosti. Na verejnosti vyhlasoval že je jaštričím kráľom a privádzal ľudí do rozpakov.

Známe bolo aj ich vystúpenie v show Ada Sullivana. Technici mali problémy s textom pesničky Light My Fire. Namiesto slova HIGH (nadrogovaný) mal Morrison použiť iné slovo. Kapela súhlasila ale Morrison nechal text v pôvodnom znení. Preto ani tam si už viac nezahrali, ale Morrisona to vôbec neštvalo. Vždy chcel byť iný ako boli ľudia okolo neho!!! Morrison v tej dobe užíval veľké množstvá LSD, Marihuany, Meskalinu a iných látok.

Druhý album (1967) sa volal Strange Days. Taktiež ako prvý album aj tento obsahoval desať minutovú pieseň When The Music Is Over. Album obsahoval aj čisto experimentálnu pesničku Horse Latitudes. Pred vydaním albumu vydali singel People Are Strange, ktorý skončil na 12. mieste.

Texty k pesníčkam Love Me Two Times a You Are Lost Little Girl napísal Robby Krieger inak ostatné napísal Morrison. V Novembri 1967 vyšiel ďalší singel Love Me Two Times a skončil na 25. mieste.Rok 1967 bol pre DOORS úspešný. Dva albumy v prvej päťke a tri single v prvej tridsiatke.Morrisona zrovnávali nielen s Jamesom Deanom, Marlonom Brandonom ale aj s Dionýzom a Adonisom.

Tretí album (1968) vyšiel pod názvom Waiting For The Sun. Celá jedna strana albumu mala obsahovať epickú piesňo-báseň Celebration Of The Lizard. Nikto okrem Morrisona s tým nebol spokojný. Takže skladbu nedali na album. Jedinú ktorú tam nechali bola pesnička Not To Touch The Earth.

Vynechaním "Celebration of the Lizard" museli zaplňovať veľkú dieru a naviac mali na to málo času. Morrisonov vtedajší stav bol na obtiaž. Väčšinu času bol totálne opitý. Často sa opíjal do nemoty i na verejnosti. Mal násilnícke sklony a urážal kade koho. Toto všetko negatívne pôsobilo na jeho schopnosti vystupovať pred publikom.Ďalej nahrali dve nové pesničky Unknow Soldier, ktorá vyjadrovala postoj k Vietnamskej vojne a pesničku We Could Be So Good Together. Na albume sa nachádzajú asi dve najlepšie pesničky a to Spanish Caravan a My Wild Love.Ďalej tu nájdeme hymnickú pesničku Five To One. Na album zaradili aj doteraz ich najpopovejšiu skladbu Hello I Love You.

Štvrtý album (1969) sa volal The Soft Parade. Predkrm albumu bola pesnička Touch Me. Zložil ju Krieger a Morrison u tohoto albumu prvýkrát trval na tom že pri každej pesničke bude uvedený jej autor. Morrison na koncertoch odmietal spievať pôvodné slova "touch me" a namiesto toho používal "suck me". Hitové single bolo asi to posledné po čom Morrison túžil. Prial si aby ho brali ako autora vážne a aby DOORS zapôsobili na publikum, ktoré im bolo vekovo blízke a nie na dospievajúcu mládež. Nenávidel pozíciu teenegerského idolu a pohŕdal svojou rolou sexuálneho symbolu.

Je možné že jeho čiastočné stlstnutie bolo pokusom o zbavenie sa tejto nálepky - tak isto aj plnofúz a nosenie starých a špinavých odevov. Vo februári vyšiel z pripravovaného albumu druhý singel Wishful Sinful.V máji vyšiel ďalší singel Tell All The People z pripravenej dosky The Soft Parade. Rovnako ako dva predchádzajúce single aj tento napísal Krieger. V hitparádach sa dostal na 57. Miesto. Keď na nasledujúci mesiac vyšiel album The Soft Parade bol rovnakým sklamaním ako doteraz vyšlé single. Predchádzajúceho štandardu dosiahla iba pieseň Shaman Blues. V roku 1970 sa Morrison o albumu vyjadril: " Nejako sa to vymklo z našich rúk a natáčanie trvalo 9 mesiacov. Album má byť ako kniha poviedok, spojených navzájom, má byť jednotné v štýle a nálade, a práve to The Soft Parade chýba."

V roku 1970 vydali ďalší album Morrison Hotel, ktorý znamenal ozajstný návrat do ich starej formy. Meno dostal album podľa fotografie na obale, na ktorom skupina pózuje v malom špinavom hoteli v štvrti L.A. , album sa tak isto mohol volať podľa fotografie na druhej strane obalu, kde je bar s názvom Hard Rock Cafe. Album sa dostal na štvrté miesto v hitparáde, a udržal sa tam pol roka. Aj keď sa na albume vyskytujú slabé momenty, sú tam aj silné chvíľky : Roadhouse Blues s Giovanni Puglesem na harmonike, náladová The Spy.

Morrisonove texty začali byť úprimnejšie, ľudskejšie... a tiež autobiografické : Peace Frog sa vzťahoval k tomu ako ho zbili v New Havenu; Queen Of The Highway mohla byť venovaná Pamele. Jim a Pamela mali svoje problémy. Ona bola náchylná na užívanie najrôznejších látok rovnako ako Jim (vedel že berie sedatíva ale netušil že si pichá heroin) a rovanko ako on bol neverný jej, aj ona bola neverná jemu...

V apríli vyšli v nakladateľstve Simon & Shuster v jednom zväzku zbierky The Lords a The New Creatures, čo Morrisona potešilo bolo, aj keď sa mu nepáčila fotografia na obale zbierky, tiež že sa o ňom písalo ako o Jimovi a nie ako o Jamesovi Daglesovi. Aj tak poslal redaktorovi ďakovný list a Michaelu McClurovi povedal  : "Toto je prvý krát, čo so mnou niekto nevyje..l."     V máji odišiel Jim do New Yorku, kam konečne odniesol do Elektry pásky so živými nahrávkami. Zoznámil sa tam s Patriciou Kennealyovou. Bola to čarodejka kultu Wiccan a hlava sabatu, čo Morrisona veľmi lákalo. O niekoľko týždňov neskorej sa na ceste do Európy zastavil v New Yorku, aby ju znova navštívil. Hneď prvý večer dostal vysokú horúčku, ktorá vystúpila až na 40 stupňov celzia. Na druhý deň jej navrhol aby spolu podstúpili wiccanský svadobný obrad. Oblečení do čiernych rúch, v strede magického kruhu, boli na svätojánsku noc "zosobášení" veľkňazom a veľkňažkou Keltského sabatu. Pre Kennealyovú to bola naozajstná láska.

Ďalší album (1970) vyšiel jako dvoj platňa.Volal sa Absolutely live. Nikto ani nebol prekvapený že obsahuje veľa nových piesní ( z nich najznámejšia je plná verzia Celebration Of The Lizard) . Morrison bol vo svojich vyjadreniach o albume úprimný : "Myslím, že ide o dokument z jedného z našich dobrých koncertov. Nieje to šialene dobrý album, dá sa ale považovať za pravdivý obraz toho, čo obvykle robíme na dobrých vystúpeniach." Nikoho neprekvapilo že je to dvojalbum (v rokoch ´68 a ´69 boli na vrchole svojej slávy).

Posledný album (1971) bol L.A. Woman. Doors sa rozhodli produkovať album sami. Rozhodli sa album natočiť tam kde skúšali, chceli ho urobiť spontánne, v podstate naživo. Pribrali ďalších dvoch muzikantov - Jerryho Scheffa (basa) a Marca Benna (rytmická gitara). L.A Woman je živá neupravovaná nahrávka, je tam málo opráv. Niektoré vokáli sa nahrávali v kúpelni štúdia na Santa Monica Boulevard č. 8512 - odtiaľ je aj žartovný verš v Hyacint House : "I see the bathroom is clear" - veta ktorá behom jedného roku získala veľkú odozvu ". Titulná náhravka L.A. Woman je ódou na meto L.A. Album sa končí piesňou Riders On The Storm. Je to blues o apokalypse.

Podľa časopisu Rolling Stone to bol ich najlepší album ktorý vydali. Asi si moc neuvedomovali že je ich posledný, ale Morrison sa ešte raz do štúdia vrátil - v deň svojich dvadsiatich siedmych narodenín čítal na magnetofón svoju poéziu. Nahrával štyri hodiny a pozvoľna sa opíjal. Keď skončil bol veľmi potešený a očividne mal pocit že dosiahol nejaký osobný cieľ. V eufórii súhlasil že znova bude spievať na koncertoch s Doors.

Boli stanovené dva termíny-Dallas a New Orleans. Dallaský koncert prebehol v poriadku - v predpremiére uviedli Riders on the Storm a publikum si ju hneď zamilovalo. V New Orleansu však koncertná kariéra skupiny The Doors skončila. Ray Manzarek neskorej poznamenal :" Každý, kto tam bol tú noc, si to musel všimnúť. Jim proste ... uprostred koncertu prišiel o svoju energiu. Mohli sme skoro vidieť ako z neho odchádza, visel na stojane od mikrofónu a jeho duch odlietal preč. Myslím že bol úplne prázdny." Morrison z frustrácie zo svojho upadajúceho tela opakovane buchol stojan mikrofónu o zem a potom bezvládne padol na vyvýšený podstavec bicích. Na pódiu sa už nikdy nikde neobjavil.

K Jimovi sa vrátila Pam, a rozhodol sa že s ňou odíde do Paríža, aj keď exil znášal veľmi zle ("som v prvom rade Američan, potom Kalifornan a potom tiež Losangelesan"). Pravdepodobne veril že Paríži mu dá možnosť nového začiatku ktorý potreboval. Morrison si sľuboval od odjazdu do Paríža že sa dostane do umeleckého prostredia, unikne od Los Angeles, od rock and rollu a senzačných článkov o svojej osobe. Morrison rok pred svojim odchodom do Paríža objavil kokain a ako bolo u neho známe so všetkými drogami, aj túto bral vo veľkom množstve. Morrison zomrel 3. júla 1971. Pochovaný je na cintoríne Pére La Chaise v Paríži.